Isteže vám je všetkým známe podobenstvo
z Písma Svatého o márnotratnom synovi. Čítal
som parodiu od Godfreya na toto podobenstvo,
i pokúsim sa ju ct. čitatelom — svojími ovšem
slovami — představit’.
Istý otec mal dvoch synov. Mladší z nich riekol otcovi:
„Otče, daj mi diel, ktorý mi náleží. Věnuj mi čiastku
tvojho času, tvojej pozornosti, tvojho priatelstva, tvojho
záujmu a tvojej rady, ktoré věci mi právom prislúchajú.“
I rozdelil medzi nimi svoj život. Platil účty chlapcov,
svojho mladšieho syna poslal do zvláštnej školy, dal
ho učiť aj tanců a spoločenským zvykom, poslal ho na
universitu, a domýšlal si, že koná všetky otcovské povinnosti
vôči svojmu synovi.
A po neakom čase, keď otec napjal celý svoj záujem
a túžbu a ambiciu, odišiel do ďalekej krajiny, a tam prevádzal
obchod, mal dobrý zárobok a konal věci, ktoré
nezaujímaly jeho syna. A tam rozmrhal svoju zvláštnu
příležitosť, aby sa stal otcom a spoločníkom svojho
syna. A keď tam ztrávil najkrajší vek svojho života a získal
mnohý majetok, ale nenašiel nasýtenia, nastal veliký
hlad v jeho srdci a počal trpeť núdzu súcitu a priatelstva.
I šiel a pridržal sa istej strany tej krajiny, ktorá ho zvolila
za svojho predsedu a pozdejšie poslala do snemu
čo svojho poslanca. On však žiadal nasýtiť srdce svoje
ostatkami, ktoré iní otcovia nechali, ale žiaden mu nedával
pravého súcitu a priatelstva.
A keď vstúpil do seba, riekol si: „Jak mnohá z mojích
známých majú synov, s ktorými si vzájomne porozumejú,
ktorí hovoria o svojích synoch a spolčují sa s nimi,
cítia sa úplne šťastnými v blízkosti a v priatelstve svojích
synov a majú hojnosť potešenia z nich a ja mriem hladom
súcitu a srdca! Vstanúc pojdem k synovi svojmu
a poviem mu: Synu, zhřešil som proti nebu a pred tebou
a nie som hoden viacej menovať sa otcom tvojírn, urob
ma aspoň ako jedného z tvojích známych.“ I vstal a šiel
k synovi svojmu. A keď ho syn ešte zdaleka uzřel, překvapením
a úžasom bol pohnutý a na miesto, aby bol
pribiehol a padol mu v náručie, utiahol sa a přišlo mu
zle okola srdca.
I riekol mu otec: „Synu, zhřešil som proti nebu a před
tebou, a nie som hoden viac menovať sa otcom tvojírn.
Odpusť a dovol, aby som sa stal aspoň tvojírn priatelom.“
Ale syn odpovedal: „Nie tak, otče, to je už nemožné. Prial
by som si, aby sa tak stalo, ale je to už pozdě. Bol čas,
keď som sa utiekal k tebe o priatelstvo, o radu, o úpravu
vo všeliakých veciach, ale ty si bol vždy zaujatý, nemal
si pre mňa času, a ja som sa musel obrátiť inam. Našiel
som si priatelstvo, našiel radu, našiel pokyny, ale našiel
som tie nesprávné, tie nedobré, a teraz — beda! Zkažený
som na tele, ztroskotaný na duši, nezostalo mi ani kúska
srdca a niet ničoho, čo by si mohol pre mňa urobiť. Už je
pozdě, už pozdě, už veľmi pozdě!“
Dr. L. J. Karlovský, časopis YMCA, 6/1923, str. 164,
foto: archiv YMCA