Vy Európanky ste zvláštne. Každá sa ma pýta, na to isté – či som ženatý. Ja sa ale ženiť nechcem – moja mama mi povedala, že ženiť sa je (ženy sú) nebezpečné. A ja mojej mame vždy verím – odpovedal mi jedným dychom na moju vraj už „klasickú“ otázku indián Merlin, náš sprievodca po čarokrásnom Údolí monumentov, patriacom do správy komunity navajských indiánov.

Jedinečné pieskovcové útvary sa tu uprostred púšte týčia do výšky aj niekoľko sto metrov. Hneď vzápätí však Merlin „s porozumením“ dodal: „V susednej dedine býva môj priateľ, ten si manželku akurát hľadá, ale aj tak neviem, či by jeho matka schválila belošku.“ „A čo musí taká budúca indiánska manželka vedieť, aby bola prijateľná?“, pýtam sa. „Dobre variť, postarať sa o domácnosť a ideálne zvládnuť aj niektoré z tradičných remesiel ...“ Nuž, hovorím si, veľmi sa tie indiánske kritériá od našich európskych nelíšia. Bola by som celkom zvedavá, či už aj tu vzniklo feministické hnutie. V každom prípade indiánska komunita na celom americkom kontinente prežíva po rokoch potlačovania obrodenie: vznikajú nové indiánske univerzity, vo veľkom sa vyučujú pôvodné jazyky, rastie celková vzdelanostná úroveň a klesá nezamestnanosť, na tradičných územiach sa znova objavujú čriedy bizónov, cválajú mustangy. Nie je ťažké naladiť rozhlasovú stanicu, ktorá vysiela prevažne v niektorom z pôvodných jazykov, hrá pôvodnú hudbu a miesto Slovákovcov rozpráva staré indioddelenieánske príbehy. Mimochodom, pod tradičnými remeslami mal Merlin na mysli predovšetkým keramiku, košikárstvo, výrobu bižutérie, tkanie kobercov či spracovanie vlny. Ďalšou tradičnou zručnosťou je „korálkovanie“ – farebnými guľôčkami indiánmi ozdobujú nielen svoje posvätné predmety, ale aj bežné mokasíny, puzdro na fajku či perinku pre mladé indiánča. Farby a vzory nikdy nie sú volené náhodne – napríklad tyrkysová predstavuje silu, symbol pavúka odolnosť voči číhajúcemu nebezpečiu. Ak nájdete na bižutérii symbol medveďa, zaručí Vám nezávislosť. Život v rezervácii Veru, po nezávislosti a nespútanosti indiáni vždy túžili a nič nie je pre nich tak dôležité ako cítiť sa slobodný sťa orol nad prériou – bezohľadnosť bielych prisťahovalcov však mnohých priviedla na „Slzavú cestu“, keď boli násilne presídľovaní do neúrodných území, či ich nakoniec zatvorili do hraníc rezervácií. Zákon o náboženskej slobode indiánov je platný len od roku 1978, dovtedy boli tradičné rituály a praktiky zakazované alebo obmedzované. A ako sa na život v rezervácii pozerajú indiáni teraz ? Je to ich domov, kde sa nemusia brániť, nič ospravedlňovať ani vysvetľovať, sú v svojich tradíciách a konaní slobodní. Komunitu spravuje Navajská kmeňová rada (volený orgán zastupujúci všetkých navajských indiánov), ktorá vydáva usmernenia, rozhoduje o financiách, máindioddelenie pre zdravie, vzdelávanie, priemyselný rozvoj, výstavbu či služby. Predseda kmeňovej rady je zároveň náčelníkom všetkých Navajov. Jej sídlo sa nachádza vo Window Rock na južnom okraji rezervácie. Dvadsaťčlenná kmeňová rada sa tu schádza štyrikrát ročne. Pri vstupnej bráne do Údolia monumentov vlajú tri vlajky – navajská, utažská aj arizonská. Na bielej navajskej vlajke je v strede umiestnený znak – 50 hrotov šípov po jeho obvode symbolizuje ochranu uprostred päťdesiatich štátov USA. Modrý, žltý a červený pruh znázorňuje dúhu – symbol suverenity navajskej komunity. Na východe svieti žiarivé slnko a osvetľuje 4 posvätné navajské vrchy nachádzajúce sa na jednotlivých svetových stranách; tieto zároveň predstavujú stelesnenie ženstva. Spodnú časť znaku zdobia dve kukuričné steblá, základný zdroj obživy kmeňa. Ovca, kôň a krava v strede znaku symbolizujú typické navajské hospodárstvo (chov dobytka). Ikona Divokého západu Cigarety a fajčenie neznášam. Ale práve reklama na cigarety Marlboro sprístupnila aj mne prvé pohľady na toto magické miesto. Pre mnohých predstavujú jej obrázky s kovbojmi v popredí a obrovskými, pieskovcovo-červenými „Palčiakmi“ (Mitten) v pozadí symbol „Divokého západu“. Nezmazateľné stopy nám v mysli ostali aj vďaka viacerým filmom, ktorým tvorili scénu tieto gigantické monolity uprostred púšte – či to bol Indiana Jones alebo Billy the Kid. Avšak napriek tomu, že snáď každý pozná „Marlboro Country“ z fotografií a plagátov, jeho skutočná mystika a kúzlo sa nedajú vyjadriť slovami ani preneseným obrazom. Údolie monumentov sa jednoducho nedá vtesnať do dvoch rozmerov. Ohromujúce bizarné tvary pieskovcových hôr, obrovský priestor, obloha sfarbená do červena, vlniace sa piesočné duny sa stali celkom prirodzene posvätným duchovným centrom navajskej kultúry. Medzi najfantastickejšie útvary patria už spomínané Rukavice, „Palec“ či „Totem“, nájdeme tu však aj Tri mníšky, Sloniu vežu, Ťavu, Severné okno, Náčelníkov vrch či Horu boha dažďa. S každým názvom ožívajú legendy a duchovný rozmer miesta. Na ceste k Totemu sme, hojdajúc sa v sedle, nestretli len džípy a automobily s návštevníkmi, ale aj mladého muža na terénnej motorke. Hneď sa dal do reči s naším sprievodcom a my sme zistili, že je na love divokých mustangov. „Je to rozhodne efektívnejšie a pohodlnejšie, ako hádzať laso z konského sedla“, objasnil nám. Nuž, opäť jeden ústupok modernej dobe. Tá sa významne podpisuje aj na zovňajšku indiánov – podľa čelenky s orlími perami a kožených mokasín už domorodého indiána nespoznáte, nosia skôr šiltovky a krátke vlasy. Stále však majú v srdci istú divokosť a bezmedznú lásku ku slobode, ktorú pre nich práve mustangy zosobňujú: „Kôň je pre nás svojou farbou symbolom Matky Zeme, jeho hriva padá ako dážď, nohy sú sťa blesky, a erdžanie ? To je predsa hrmenie.“ – prezradil nám Merlinov „menší brat“, ktorý okrem jazdeckého umenia dokázal fantasticky napodobniť aj pískanie sokola. Jazda parkom v konskom sedle je skutočne jedinečným zážitkom. Nemusíte sa báť, ani pokiaľ ste predtým mnoho z jazdectva neokúsili. Kone sú perfektne cvičené a poslúchajú na slovo. Len im nesmiete dať poznať svoj strach – vtedy sa ľahko pustia divým cvalom kam sa im zapáči. Podľa nášho sprievodcu Údolie slúžilo pôvodne predovšetkým ako zhromaždisko, kde sa tancoval aj slávny square dance. Tanečných partnerov si však zásadne vyberali ženy – jediným pravidlom „dámskej volenky“ partnerov bola ich príslušnosť k opačnému klanu. Totiž držiavanie vzájomného nesobášenia sa medzi príslušníkmi rovnakého klanu (exogamia) je jedným z najdôležitejších sociálnych tabu indiánskeho kmeňa: svadba s osobou s rovnakého klanu, aj bez existujúcej genealogickej príbuznosti, sa považuje za incest. Príslušnosť ku klanu sa dedí po línii matky: každý človek je narodený do klanu matky, ale pre klan otca. V rámci klanu zároveň existuje solidarita podobná biologickej rodine. Klan síce nie je založený na príbuzenských vzťahoch, ale spolupatričnosť sa prejavuje aj vzájomným oslovovaním sa „brat“ a „sestra“ – presne tak, ako si to pamätáme z filmov o slávnom Winnetuovi a jeho„bratovi“ Old Shatterhandovi. Park sa tiahne pozdĺž hranice štátov Utah a Arizona a tvorí súčasť Rezervácie navajských indiánov o rozlohe 65 000 km2, v súčasnosti najväčšej indiánskej komunity s s viac než 250 tisíc členmi (v roku 1900 predstavovalo toto číslo počet všetkých indiánskych obyvateľov na území USA, dnes sú to približne 4 milióny). Priamo v Údolí momentálne žije celoročne približne 300 navajských indiánov. Kto tu krásu zočil prvý ? Prvými obyvateľmi Údolia monumentov boli pravdepodobne indiáni kmeňa Anasazi. Jeho nádhera ich očarila už pred 1500 rokmi. Prvými neindiánskymi novovekými obdivovateľmi boli manželia Gouldingovci v roku 1924. Tí boli tiež prvými „reklamnými agentmi“ údolia a pritiahli naňho pozornosť režisérov. Práve vďaka príjmom z natáčania sa podarilo Navajom v neľahkom období prežiť. Manželia Gouldingovci sa takisto zaslúžili o dostupnosť pitnej vody pre všetkých obyvateľov údolia. Indiáni bývali podľa tradície v mužskom hogane s nepravidelným zvažujúcim sa tvarom, alebo v ženskom hogane tvaru pravidelného deväťuholníka (9 stĺpov v rohoch symbolizuje 9 mesiacov tehotenstva). Vchod do hoganu bol vždy orientovaný smerom k východu slnka. Hoci v hogane už dnes býva sotvakto, mnoho tradičných navajských indánov žije stále bez tečúcej vody a elektriny. Živý je aj rituál „Požehnaniana cestu“, vychádzajúci z náboženského významu obydlia. Krajina údolia však nie je zďaleka taká vyprahlá, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, jej rozmanitosť môže až prekvapiť, zvlášť na jar. Dominantnou je rastlina yucca, ktorá zároveň slúžila a dodnes slúži ako surovina pri výrobe obuvi, košíkov alebo mydla. ČO TREBA VEDIEŤ: Na niektoré monolity sa dá sa pozerať aj „zvonka“ z cesty, ale lepšie je zaplatiť si vstupné priamo do „Kmeňového parku Údolia monumentov“ (pozor, nepatrí do sústavy federálnych Národných parkov a univerzálna vstupenka tam neplatí) a absolvovať prehliadku priamo v srdci parku vlastným automobilom Ešte hodnotnejší zážitok (pokiaľ si chcete návštevu skutočne vychutnať) predstavuje prehliadka parku v konskom sedle alebo na korbe jeepu – tak sa dostanete aj na miesta, ktoré sú pre vstup automobilu zakázané a naviac budete mať so sebou indiánskeho sprievodcu, ktorý Vám bude môcť zodpovedať Vaše zvedavé otázky. Investícia do dvojhodinového výletu predstavuje cca. 50 USD. Ale rozhodne stojí za to! Ubytovanie je možné aj v tesnej blízkosti parku, ale len pre tých menej náročných. Kemp „Mitten View“ funguje na princípe „kto prv príde, ten prv melie“. Hotelový typ ubytovania je k dispozícii v Gouldings, asi 6 míľ od parku alebo potom v ešte vzdialenejšom Mexican Hat či Kayente. Údolie leží v nadmorskej výške 1900 m.n.m, priemerná teplota dosahuje v lete 30oC, v zime len -3oC. ZVYKY A ZVLÁŠTNOSTI: Celoročne žije v Údolí 300 navajských indiánov; zo svojich tradičných výrobkov Vám budú ponúkať predovšetkým bižutériu, košíky a keramiku. Oplatí sa neodolať! Nádherný náhrdelník so symbolom bizóna môžete mať už za 6 USD. Navajština je v súčasnosti najrozšírenejší domorodý jazyk v USA, hovorí ním približne140 000 ľudí. Eyak-atabaská jazyková skupina zahŕňa Navajov pochádzajúcich pravdepodobne od prameňov rieky Yukon, neskôr putujúcich ďaleko na juh, až k hraniciam Mexika. Tohoročné oslavy Dňa nezávislosti (4.júl) boli venované veteránom II. svetovej vojny – a práve jednotka navajských indiánov, ktorý slúžili ako signalisti a šifranti („Code talkers“), zachránila svojím pôsobením počas nej mnohé životy. Indiáni nepoužívali žiadnu zvláštnu šifru, ale správy vysielali v svojom rodnom jazyku, ktorý nikto z nepriateľov nepoznal, takže bol perfektne dekódovateľný a zároveň bezpečný, čo prinieslo obrovské časové úspory a absolútne znížilo chybovosť vo vysielaní a prijímaní. Rozlúštenie štandardného (USMC) jednoriadkového kódu mohlo trvať až 4 hodiny, navajskí šifranti písali text správy zároveň v momente, kedy ju prijímali. Ešte aj po skončení druhej svetovej vojny boli tajné informácie o atómovej bombe prenášané do San Francisca v navajskom kóde. Tajomstvo kódu bolo verejne odhalené v roku 1969. Až 40% z takmer 600 uznaných indiánskych kmeňov na území USA prevádzkuje kasína s ročným výnosom okolo 15 miliárd dolárov. Kasína ako „noví bizóni“ (bizón sa tradične považuje za symbol prosperity) spôsobili výrazné zlepšenie sociálnej situácie indiánskych komunít. Navajskí indiáni však prevádzkovanie kasín predbežne zamietli. Aj výstavba Múzea amerických indiánov, otvoreného nedávno vo Washingtone, bola čiastočne financovaná práve z takýchto výnosov. Ak Vás niekto pozve na „powwow“, tak Vás zavolal na oslavné, kultúrne, spoločenské a duchovné stretnutie prekračujúce kmeňové hranice: „Je to čas, keď členovia klanov zdieľajú svoje príbehy a tradície, múdrosť a hodnoty. Počúvanie a porozumenie medzi jednotlivými kmeňmi ich robí silnejšími, dáva jednotu a identitu. Tanec, bubnovanie a spev sú na powwow modlitbou.“ Indiánske vynálezy: známymi či menej známymi „patentami“ indiánov sú napríkladochranné okuliare vyrobené napríklad z mrožieho kla alebo dreva, so štrbinami na oči – okolie priezorov je nafarbené na čierno, a takto zabraňuje oslneniu snehom alebo morskou hladinou. Každý iste pozná mokasíny alebo potraviny ako ryža, zemiaky či tabak. Stvorenie Navajského národa: legenda hovorí, že existujú dve triedy bytostí: Svätí ľudia a Ľudia Zeme. Svätí ľudia majú moc slúžiť alebo škodiť Ľuďom Zeme. Kedysi dávno ich naučili žiť v harmónii s prírodou – Matkou Zemou a Otcom Nebom. Vytvorili 4 posvätné hory a umiestnili ich na 4 svetové strany a dali tak vzniknúť Navajskej Zemi. Navajskí indiáni veria, že žijeme v tzv. „Štvrtom svete“ (Fourth World). Podľa legendy bol prvý svet čierny, nasledovali modrý a žltý, súčasný sa nazýva trblietavý. Po tom, ako tretí svet postihla potopa, človek unikol do štvrtého sveta vďaka tomu, že vypestoval obrovskú trstinu, po ktorej sa doň vyšplhal. V ňom prvý muž a žena stvorili 4 posvätné kopce z hliny z vrchov, ktoré našli v treťom svete. Na každej hore sa potom usadil jeden z prapôvodných navajských klanov. /Eva Rosíková, YMCA na Slovensku/autorka je spolupracovnicí magazínu Cestománie