03/2005

Aljaška: Zamrznutá v úžasu

Vydáno dne 09. 03. 2005 (16853 přečtení)
Ak si indián národa Tlingit chce vziať za manželku Atabasku z kmeňa Orlov, musia ho najskôr adoptovať do kmeňa Havranov. Eskimák slúži v mestečku Kenai ako pastor ruskej ortodoxnej cirkvi. Niekoľko medveďov stojacich na vodopádoch doslova pár metrov odo mňa čaká, až im vyskakujúce lososy trafia rovno do papule. Ten, čo vyskočil práve teraz, trafil jedného z nich priamo do čela. Medveď sa len otriasol a striehol ďalej ... Takéto neuveriteľné príbehy sa pred Vami odohrávajú v krajine, ktorej obyvatelia dali aj meno "Posledná hranica“.


Putovanie po krajine sme zahájili okružnou cestou po polostrove Kenai, ktorý je predovšetkým rajom rybárov. Ešte predtým naše lietadlo pristálo v Anchorage, najväčšom meste, dopravnom uzle a neformálnom centre krajiny (hlavným mestom je Juneau, ktoré je však prístupné len po vode alebo vzduchom) kde nás už čakal náš skvelý hostiteľ Jimmy – okrem toho, že grilovaného lososa servíroval s výhľadom na najvyššiu horu Mt. McKinley (6194 m.n.m), varil aj domáce pivo a vôbec bol v mnohých ohľadoch jedinečný.


Raj rybárov / Rytmus určujú lososy
Ak zvyknete vášnivo prepadnúť rybačke, tak mestečko Homer na západnom pobreží polostrova Kenai môže ľahko zapríčiniť, že sa po jeho návšteve už nepohnete ďalej. Homer je celosvetovo považovaný za hlavné mesto lovu halibutov a je možné uloviť tam aj 150 kg vážiace kúsky. Dalo mi zabrať zdvihnúť aj päťdesiatkilový exemplár, a takých chytí jedna loď s „výletnými“ rybármi za pár hodín aspoň dvadsať. Trojdňový rybársky lístok Vás pritom stojí 20 USD (30 USD na dva týždne), takže nie je nad čím váhať. Je to na Aljaške hádam jediná „lacnejšia“ záležitosť.

Niekde býva najčastejšou témou rozhovoru počasie, Na Aljaške sú to lososy. Určujú pulz života, celé leto sa točí okolo nich, podľa toho, ako tiahnu, sa presúvajú rybári, ich loďky, siete, a dokonca aj medvede, pretože lososy sú pre nich tou pravou pochúťkou – ikry, mozog a koža sú tým najlepším zdrojom tukov, ktorými sa potrebujú na zimu hojne „obaliť“. Je všeobecne známe, že lososy sa rodia v sladkej vode, odtiaľ vyplávajú do oceánu a po niekoľkých rokoch sa vracajú do svojej kolísky „vytrieť sa“, t.j. založiť svoje budúce potomstvo a dôstojne zahynúť. Práve na skutočnosti, že neresištia majú od oceánu rôznu vzdialenosť a že lososov je niekoľko druhov (najväčší a najpopulárnejší je losos kráľovský), je založená celá „lososia turistika“ – rôzne druhy priplávajú v rôznych týždňoch a rybári sa presúvajú spolu s nimi.

Jedným z najobľúbenejších miest je „Ruská rieka“ (Russian river), kde je v najvyššej sezóne tak husto, že sa odporúča mať ochranný klobúk a okuliare, pokiaľ sa nechcete ocitnúť na háčiku miesto lososa vy. Medzi medveďmi sú o čosi obľúbenejšie vodopády Brooks v národnom parku Katmai, kde im pri zaujatí správnej polohy skáču lososy rovno do papule, menej šikovným či starším medveďom stačí dostatočne intenzívne cápať vo vode labou. Pred našimi očami sa vodopády snažilo skokom prekonať aj 100 lososov v priebehu minúty, takže päť striehnucich medveďov malo dostatok cieľov. Bolo úžasné pozorovať vytrvalosť a odhodlanie rýb pri prekonávaní vodopádu. Pri jeho výške viac ako dva metre to musel byť stopercentný atletický výkon s presne „vypočítaným“ miestom a uhlom odrazu. Inak losos skončil opäť v perejách pod vodopádom. Ale tá radosť vyjadrená rýchlym zamávaním chvosta, keď sa to podarilo! Takmer som si vedela predstaviť aj jeho blažený úsmev.

Počet lososov vracajúcich sa do neresísk je však ostro sledovaný. Pokiaľ nedosahuje požadované hodnoty, následná regulácia lovu môže spôsobiť až rybársku námornú bitku. Jej svedkom sme boli pri mestečku Naknek neďaleko Bristolského zálivu. Do zálivu sa tu vlievajú dve rieky, to predstavuje pre lososy dve cesty, po ktorých sa vracajú. Príliš málo kusov napočítali odborníci len na jednej z nich. Preto vymysleli šalamúnske riešenie: už nedovolia rybárom loviť v zálive, kde odchytávali aj lososy patriace do vôd tejto rieky, ale až za hranicou zálivu, na druhej rieke, a to denne medzi štvrtou poobede a polnocou. Aby bolo jasné, pokiaľ rybári so svojimi loďkami smú, vyznačili na brehu aj výraznú čiaru. Samozrejme, lososy tiahnu proti prúdu, preto je najvýhodnejšie zaujať polohu so sieťou natiahnutou čo najbližšie k hranici. O čo najlepšiu pozíciu bojovalo natlačené neuveriteľné množstvo lodí, zároveň s veľmi silným protivetrom, ktorý ich neustále strhával späť. Pomedzi loďky sa súčasne preháňala na motorovom člne polícia, ktorá udeľovala pokuty príliš zapáleným bojovníkom prekročiacim deliacu čiaru. Skutočný adrenalín, pretože výška pokuty predstavovala polovicu výšky predpokladanej tržby.

Cárska dŕžava
Aljaška bola kedysi ruskou „cárskou dŕžavou“, až pokiaľ ju v roku 1867 nebol nútený cár Alexander II. predať, pretože sa „nerentovala“. Zobchodoval ju za 7 miliónov dolárov, čo je pri súčasných cenách ropy približne suma, ktorá „pretečie“ ropovodom za 2 hodiny! Ruský vplyv udrie do očí nielen pri pohľade na mapu, kde môžeme nájsť aj „Petrohrad“, ale aj pri pohľade na cibuľovité vežičky viacerých kostolíkov. Ruské ortodoxné vierovyznanie tu nadobúda tie najbizarnejšie podoby – v mestečku Kenai je duchovným Eskimák kmeňa Yupik pôvodom z Yukonu, ktorého rodinu sme prekvapili pri večeri prinesenej z McDonalda. Hamburgery zaujímavo kontrastovali so šatami odloženými vedľa šijacieho stroja, ktoré domáca pani zhotovovala na tradičnú svadbu. V mestečku Eklutna, ktoré je najstaršou trvale obývanou komunitou atabaských indiánov, sme zas našli na hroboch malé pestrofarebné domčeky (domy duší), ktoré podľa atabaskej viery chránia dušu zosnulého – zároveň bol však pred mnohými domčekmi zastoknutý aj pravoslávny trojkríž.

Čierne zlato („Čo cár nevedel“)
Hostiteľom konečnej stanice 1200km dlhého transaljašského ropovodu, vedúceho z Prudhoe Bay ďaleko na severe je mestečko Valdez v Zálive Princa Wiliama. Ložisko, ktoré bolo objavené v roku 1968, je najbohatším na kontinente a výnosy, ktoré z neho doslova „prúdia“, predstavujú až 85% štátneho príjmu. To je údajne až toľko, že vláda občas nevie, ako by ich využila.

A tak obyvatelia neplatia dane, dokonca tým, čo tu trvale bývajú aspoň pol roka, štát prispieva 1800 USD ročne. Zdá sa to možno na prvý pohľad lukratívne, zvlášť keď je vonku 20 oC a svetlo až do polnoci, lenže v zime je tma takmer celý deň a o chlade ani nehovorím – napríklad autá majú vpredu špeciálnu „zástrčku“, ktorú v zime pri odstavení na parkovisku zasunú do parkovacích hodín a takto vyhrievajú motor, aby nezamrzol – veď povedzme minulý rok bolo v okolí Fairbanks aj mínus 52. V dôsledku neustálych nízkych teplôt tvorí podložie permafrost, t.j. trvale zamrznutá pôda. Tá robila pri stavbe ropovodu nemalé problémy. Ropa má v ropovode teplotu okolo 60 oC, teda potrubie vedené permafrostom by sa postupne pretavilo a prepadlo. Riešením bolo vbudovanie akýchsi „chladničiek“ priamo do stien a pilierov ropovodu.

Ropné bohatstvo má však aj svoje tienisté stránky. Na celom svete smutne známa havária tankeru Exxon Valdez v roku 1989 spôsobila úhyn nespočetného množstva morských živočíchov, rýb aj podmorských rastlín, a to aj napriek obrovskému úsiliu tisícok záchranárov nasadených okamžite po katastrofe. V mnohých zoologických záhradách po celých USA sa môžeme v súčasnosti stretnúť napríklad s morskými vydrami, ktoré pri katastrofe ako mláďatá osireli a starostlivosť o ne musel prebrať človek.

Psie záprahy
Neďaleko Anchorage, presnejšie v mestečku Willow, začína trasa Iditarodu, najznámejšieho preteku psích záprahov. Meria 1200 míľ, vedie pustými pláňami aj hustými lesmi a končí na severozápade krajiny v Nome. Mená víťazov sú známe v celej krajine a sú takmer považovaní za hrdinov národa. Skutočnými hrdinami však boli psovodi, na ktorých počesť sa preteky konajú. V zime roku 1925 vypukla v severozápadnej oblasti krajiny epidémia záškrtu, a najbližšia vakcína bola k dispozícii až v 5000 km vzdialenom Seattle. Lietadlo so sérom pristálo v Anchorage, odtiaľ pokračovala vakcína železnicou do Nenany, vzdialenej od Nome vzdušnou čiarou asi 800 km. Letieť však bolo nemožné.

Našlo sa päť dobrovoľníkov, ktorí so svojimi záprahmi štafetovým spôsobom, v zime a mraze s nasadením vlastného života nakoniec vakcínu do ohrozených oblastí dopravili. Dnes celú trasu až z Willow najrýchlejšie záprahy prekonajú za menej než 12 dní. Psovodi sú hrdinami aj preto, že počas preteku takmer nespia, pri zastávkach najskôr nakŕmia a do teplých papučiek zabalia holými rukami labky svojich psov, až potom sa začnú starať sami o seba. To už je však takmer čas znova vyraziť. Ako sme sa dozvedeli od syna tohtoročného víťaza pretekov (ktorý sa mimochodom sťažoval, že sa mu ušli až psy „tretieho výberu“, pretože okrem otca súťažil aj jeho starý otec), najlepšia rasa na súťaž je „čo najväčší mix“ (bastardi), pretože dokážu byť vytrvalí a dostatočne rýchli zároveň, s prirodzenou túžbou „ťahať“.

Kmeňová kultúra
Aljašťania s obľubou hovoria o zvyšku USA ako o „dolných 48“ (lower 48). Je v tom štipka irónie aj štipka hrdosti. Na ich vlajke je na modrom podklade súhvezdie Veľkej medvedice. Kto sa trošku vyzná v hviezdach vie, že stredná hviezda oja v indiánskej tradícii predstavuje indiánsku squaw a tá malinká hviezdička tesne pri nej je jej dieťa, ktoré nesie na chrbte. Že ste si ju tam nikdy nevšimli ? Nuž, je to tradičná indiánska skúška ostrosti zraku. A Indiáni na Aljaške ? Vždy ste počuli len o Siuxoch, Apačoch a Navajoch ? Rozmanitosť kmeňov obývajúcich „Poslednú hranicu“ je až prekvapivá. Žijú tu indiánske kmene (presnejšie národy) Atabaskov (tí sú príbuzní navajským indiánom) a Tlingit indiánov, eskimácke kmene (národy) Yupikov, Inupiatov a Aleutov.

Prirodzené hranice medzi nimi v minulosti tvorili predovšetkým jednotlivé horské pásma. V súčasnosti sa stretávajú často spoločne na oslavách a festivaloch, tzv. „powwow“, ktoré však majú aj hlboký duchovný význam. V popredí divoko bubnujú bubny, tanečníci sa striedajú vo farebných kreáciách. Každý z pôvodných obyvateľov, s ktorým som mala možnosť sa rozprávať, je na svoj národ hrdý a snaží sa odovzdať zvyklosti, tradície aj „tabu“ svojím deťom. Za najdôležitejšie považujú zachovanie vlastného jazyka, preto často zakladajú v komunitách vlastné školy, ktoré sa okrem „klasického učiva“ zvlášť venujú odovzdávaniu tradíčných zručností a ceremoniálov. Jedným z najdôležitejších tabu je zákaz svadby medzi členmi rovnakého kmeňa. Napríklad kmeňový systém národa Tlingit indiánov je založený na línii matky, dva základné kmene sú „Orly“ a „Havrany“. Každý z nich tvorí okolo 25 podskupín (klanov), napríklad Kosatky, Vlci, Morské vydry, Bobry, … To znamená, že muž kmeňa Orlov si môže vziať len príslušníčku kmeňa Havranov. Ak by však sám bol napríklad príslušníkom národa Atabaskov, je na základe špeciálnej procedúry možná jeho „adopcia“ do národa Tlingit, kmeňa Orlov.

Indiáni majú samozrejme aj svoje posvätné predmety, jedným z nich je pero pochádzajúce z orla bielohlavého (bald eagle), ktorý je symbolom USA a prísne chráneným vtákom. Indiánka Kim, ktorá sa s nami podelila o mnohé z tradícií, mala pier vo svojej výbave hneď niekoľko. Bolo to však len vďaka zvláštnemu privilégiu, ktoré bolo ponechané výlučne pôvodným obyvateľom. Inak je orol bielohlavý tak prísne chránený, že je komukoľvek inému zakázané zodvihnúť čo i len to jeho pierko spadnuté v lese.

Celkom iné ako v „dolných 48“ je na Aljaške aj postavenie pôvodných národov z hľadiska územného rozdelenia a bohatstva. Neexistujú žiadne rezervácie, ale kmeňové akciové spoločnosti. Tie napríklad predajom práva postaviť na tradičných kmeňových územiach ropovod získali veľké balíky peňazí. Jedna zo spoločností patrí medzi 500 najväčších podnikov v USA.

Trvalé bydlisko Deda Mráza
Neďaleko od mestečka Fairbanks ležiaceho v stredovýchodnej oblasti krajiny, sa nachádza North Pole, dedinka, ktorej zakladatelia pôvodne navrhovaný názov „Mosquito Junction“ (Komária križovatka) považovali síce za výstižný, ale nie veľmi príťažlivý. Názov „North Pole“ bol jeho pravým opakom – zaujal dokonca aj samotného Deda Mráza, ktorý tu má odvtedy svoje trvalé bydlisko. Na dvore sme videli zaparkované sane, neďaleko sa pásli jeho soby. Na naše prekvapenie nebol v júli na dovolenke, ale sedel vo svojom kresle s malým dieťaťom na kolenách a načúval jeho prianiam.

A prichádzali ďalšie deti. Ako nám povedal, takto pracuje celý rok, najväčší nával však má samozrejme v novembri a decembri, keď mu príde približne 400 000 listov z celého sveta. A na každý príde aj odpoveď – Santa Clausovi pomáha asi 200 dobrovoľníkov (teda prakticky celá dedinka), želané darčeky zas dávajú dohromady vo svojich dielničkách elfovia a škriatkovia.

Fairbanks bolo pôvodne založené ako servisné stredisko pre zlatokopov, a vďaka svojej vhodnej polohe na križovatke mnohých ciest si zachovalo rušnosť až do dnešných čias. Má aj vlastnú univerzitu s lukratívnym výhľadom na Mt. McKinley. No radosť študovať.

Zaujímavá historka sa spája aj s názvom dedinky „Chicken“ (Kura), ležiaceho na severovýchod od Fairbanks, ktoré obyvatelia chceli nazvať podľa v okolí hojne sa vyskytujúceho vtáka „Ptarmigan“ (snehuľa). Vyslovenie tohto názvu však bolo pre väčšinu príliš zložité a tak sa ujalo možno menej dôstojné, ale jednoduchšie kura. So zmyslom pre humor, ktorý jeho obyvateľom rozhodne nechýba, sa im na tomto hrabavom vtákovi podarilo založiť veľmi dobrý turistický biznis. Akurát v tomto roku však boli veľmi smutní, pretože sever Aljašky vďaka extrémnemu suchu zasiahli rozsiahle požiare, a jedno z ich ohnísk bolo práve pri Chicken. Všade oheň, a dym, dym, dym. Údené kurčatá u turistov nie sú také obľúbené a z nádhernej prírody, ktorá Chicken obklopuje, nebolo vidno vôbec nič. Poludňajšie slnko sa zahalilo tak, že sa naň dalo pozerať voľným okom. Smútok zahalil aj moju dušu.

Flóra a fauna
Medvede hnedé či medvede grizly, medvede čierne, losy, soby divé aj domestikované, horské ovce, vlci, sysle, svište. Aljašská príroda prekypuje životom. Najhojnejšie sa spomínané zvieratá vyskytujú v národnom parku Denali, ktorý sa nachádza päť hodín jazdy od Anchorage smerom na sever. Kraľuje mu hora Mt. McKinley, v jazyku pôvodných obyvateľov Denali (Veľký či Vysoký). Býva dva z troch dní zahalená v hmle, tak ak ju uvidíte, môžete si povedať, že šťastie stálo pri Vás. My sme to naše vyčerpali zrejme inde.

Obyvatelia Aljašky si za svoju národnú kvetinu zvolili nezábudku. Jej krása a trvácnosť vyjadrujú ducha ich domoviny. Keď začne kvitnúť, nežnemodré koberce pokrývajú vysokohorské lúky aj arktickú tundru. Počas našej cesty sme tieto roztomilé drobné kvietky žiaľ kvitnúť nevideli. Napriek tomu na „našu“ Aljašku iste nezabudneme.

ZVYKY A ZVLÁŠTNOSTI:
Na Aljaške žije okrem Eskimákov aj mnoho iných národov ako napríklad Tlingit indiáni či Atabaskovia Mnoho obyvateľov si kráti dlhé polárne noci hraním počítačových hier.

Aljaška má aj svojho „Mojžiša“ – je ním Andy Bahr, Laponec, ktorý v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia dlhých päť liet a zím hnal dvojtisíchlavé stádo sobov zo zátoky Kotzebuhe až do delty rieky Mackenzie, najsevernejšími pláňami a v ľadovom vetre. Tak zachránil svojich bratov Eskimákov ohrozených hladomorom.

ČO TREBA VEDIEŤ:
K mnohým národným parkom a zaujímavým miestam je prístup možný len loďou alebo lietadlom (napríklad ľadovcová stena Columbia Glacier, medvede loviace lososy v parku Katmai).

V lete je na Aljaške svetlo do polnoci, slnko znova vychádza okolo tretej ráno.

Všade je prítomné veľké množstvo komárov, dôležitou súčasťou výbavy je preto repelent.

Ceny všetkého sú v porovnaní s ostatnými štátmi USA („lower 48“) vyššie – napríklad prenájom auta môže dosiahnuť aj dvojnásobnú výšku.

Eva Rosíková, YMCA Slovensko
autorka je spolupracovnicí pořadu Cestománie

[.. Celý článek | Autor: externí .. ]
[..Pošli e-mail | Vytisknout článek ..]