Isteže vám je všetkým známe podobenstvo z Písma Svatého o márnotratnom synovi. Čítal som parodiu od Godfreya na toto podobenstvo, i pokúsim sa ju ct. čitatelom — svojími ovšem slovami — představit’.


Istý otec mal dvoch synov. Mladší z nich riekol otcovi: „Otče, daj mi diel, ktorý mi náleží. Věnuj mi čiastku tvojho času, tvojej pozornosti, tvojho priatelstva, tvojho záujmu a tvojej rady, ktoré věci mi právom prislúchajú.“ I rozdelil medzi nimi svoj život. Platil účty chlapcov, svojho mladšieho syna poslal do zvláštnej školy, dal ho učiť aj tanců a spoločenským zvykom, poslal ho na universitu, a domýšlal si, že koná všetky otcovské povinnosti vôči svojmu synovi.

A po neakom čase, keď otec napjal celý svoj záujem a túžbu a ambiciu, odišiel do ďalekej krajiny, a tam prevádzal obchod, mal dobrý zárobok a konal věci, ktoré nezaujímaly jeho syna. A tam rozmrhal svoju zvláštnu příležitosť, aby sa stal otcom a spoločníkom svojho syna. A keď tam ztrávil najkrajší vek svojho života a získal mnohý majetok, ale nenašiel nasýtenia, nastal veliký hlad v jeho srdci a počal trpeť núdzu súcitu a priatelstva. I šiel a pridržal sa istej strany tej krajiny, ktorá ho zvolila za svojho predsedu a pozdejšie poslala do snemu čo svojho poslanca. On však žiadal nasýtiť srdce svoje ostatkami, ktoré iní otcovia nechali, ale žiaden mu nedával pravého súcitu a priatelstva.

A keď vstúpil do seba, riekol si: „Jak mnohá z mojích známých majú synov, s ktorými si vzájomne porozumejú, ktorí hovoria o svojích synoch a spolčují sa s nimi, cítia sa úplne šťastnými v blízkosti a v priatelstve svojích synov a majú hojnosť potešenia z nich a ja mriem hladom súcitu a srdca! Vstanúc pojdem k synovi svojmu a poviem mu: Synu, zhřešil som proti nebu a pred tebou a nie som hoden viacej menovať sa otcom tvojírn, urob ma aspoň ako jedného z tvojích známych.“ I vstal a šiel k synovi svojmu. A keď ho syn ešte zdaleka uzřel, překvapením a úžasom bol pohnutý a na miesto, aby bol pribiehol a padol mu v náručie, utiahol sa a přišlo mu zle okola srdca.

I riekol mu otec: „Synu, zhřešil som proti nebu a před tebou, a nie som hoden viac menovať sa otcom tvojírn. Odpusť a dovol, aby som sa stal aspoň tvojírn priatelom.“ Ale syn odpovedal: „Nie tak, otče, to je už nemožné. Prial by som si, aby sa tak stalo, ale je to už pozdě. Bol čas, keď som sa utiekal k tebe o priatelstvo, o radu, o úpravu vo všeliakých veciach, ale ty si bol vždy zaujatý, nemal si pre mňa času, a ja som sa musel obrátiť inam. Našiel som si priatelstvo, našiel radu, našiel pokyny, ale našiel som tie nesprávné, tie nedobré, a teraz — beda! Zkažený som na tele, ztroskotaný na duši, nezostalo mi ani kúska srdca a niet ničoho, čo by si mohol pre mňa urobiť. Už je pozdě, už pozdě, už veľmi pozdě!“

Dr. L. J. Karlovský, časopis YMCA, 6/1923, str. 164, foto: archiv YMCA